Písal sa rok 2008, Loi navštevovala 8. ročník, keď raz prišla pani učiteľka výtvarnej výchovy (inak povedané, naša "milovaná" pani riaditeľka) do triedy a zdala žiakom ďalšiu zo svojich bláznivých úloh. Mali sme z rôznych vyradených učebníc vystrihovať obrázky a lepiť ich na výkres, samozrejme, tak, aby to niečo vyjadrovalo... Ja som vtedy dosť frčala na filmoch, ktoré boli inšpirované komixami, preto som neváhala a z jednej angličtiny som si vystrihla Supermana a Hulka, nejakého pavúka a ešte kadejaké zvieratká... :D Všetko som to polepila, počkala si na koniec hodiny a pani učiteľka nám zadala ďalšiu úlohu, ktorú sme mali mať hotovú do ďalšej hodiny výtvarnej výchovy - mali sme vymyslieť príbeh, ktorý sa viaže práve na udalosť zobrazenú na obrázku. Myslela som, že ma trafí, ale napísala som to. Nakoniec to malo štyri strany a musela som to skracovať, ale nikdy nezabudnem na to, ako mi pani učiteľka povedala, že neverí, že to niekto v mojom veku napísal, že keby toto donesiem na hodinu slovenského jazyka, asi by to musela nejak riešiť ako nejaké plagiátorstvo, alebo čo... povedala som jej, že mi to, že mi neverí, akurát tak lichotí, a za tým som si stála takmer celé detstvo, skoro pri každom slohu a poviedke, nad ktorými učiteľky len krútili hlavami... podľa mňa to bol otras ale pre učiteľky, ktoré podceňovali detskú fantáziu to bolo asi dobré...

"Je 6:30, pravý čas na vstávanie. Ale ja len žartujem, dúfam, že väčšina z vás ešte nevstá..."
"Hlúpy budík," zastonala som a bachla som po hodinorádiu rukou, aby som umlčala otravný hlas hlásateľa. Nedobrovoľne som vstala z postele a zazívala som. Vykukla som von oknom. Pred našim panelákom sa preháňali trúbiace autá, nákladiaky, motorky a ostatná háveď vypúšťajúca smog do ovzdušia, ktorý nám ho tak moc ničí. Na tento pohľad som si nevedela zvyknúť napriek tomu, že v tejto časti New Yorku žijem druhý rok. Chýbalo mi Tennessee. Chýbal mi čerstvý vzduch, kone, farma a traktory.
Prehrabla som si vlasy rukou a zazívala som. Išla som do kuchyne, kde som zapla telku a otvorila som chladničku. Vytiahla som mlieko a pila som ho rovno z fľaše, pričom som si zakvackala tričko v ktorom spávam. Ignorovala som to, vybrala som krabicu z cereáliami a misku. Bachla som sa pred telku v ktorej dávali raňajšie správy.
"...hlavné je nevzdávať sa," tvrdila blonďavá reportérka. "Avšak neschopnosť detektívov je až zarážajúca. Ako dlho sa ešte budú matky báť púšťať svoje deti do školy kvôli šialenému vrahovi? Pri troche šťastia, sa tento prípad čo najskôr vyrieši. A práve pri sebe mám človeka, ktorý by mohol pomôcť. Nie je to nik iný ako Superman," žena sa žiarivo usmiala a záber prešiel na Supermana.
"Nafúkanec," skomentovala som keď som zbadala jeho príšerne umelú fasádu. Pomáha ľudom, ja viem, ale keď mne je tak strašne nesympatický. To jeho hrdinstvo je určite len maska.

"Ako vyzerá momentálna situácia? Máte tušenie, kto by to mohol byť?" spýtala sa reportérka ktorá záhadného, nafúkaného Supermana jedla očami.
"Sme mu na stope, čoskoro bude za mrežami. Takéto zviera nemôže byť na slobode. Prosím celé mesto, aby zachovalo pokoj. Takéto situácie sme tu už mali..."
"Blah-blah-blah," povedala som otrávene, prepla som na MTV a s ďalším zívaním som sa obliekla do práce. Dala som si jeansy v ktorých som bola naposledy v Tennesse. S ockom sme boli na poľovačke. Vo vačku som pocítila niečo tvrdé, tak som to vytiahla. Bol to veľký, skladací nožík ktorý som ockovi zabudla vrátiť. Opäť som ho dala do vačku a pousmiala som sa. Myslím, že by ma dnes šéf nemal rozčuľovať, lebo dopadne zle.
Blond vlasy som si výnimočne nechala rozpustené a bez make upu alebo iných špeciálnych úprav som sa vydala do práce. Len som vzala kabelku a vypla som telku a už som bežala von z paneláku. Rozhodla som sa, že si pôjdem kúpiť kávu a išla som do mojeho obľúbeného občerstvenia, kde som takmer vrazila do Clarka.
"Ahoj Sofia!" usmial sa môj strapatý kolega.
"Čau Clark," trocha som sa usmiala.
"Nie je ti niečo?" spýtal sa ma a spolu so mnou čakal na to, kým mi spravia kávu.
"Ale je! Ten hlúpy Superman je všade. Predstav si čo teraz trepal pred kamerami. Oh, díky Summer," poďakovala som milej predavačke a dala som jej peniaze. Vyšli sme z obchodu a vydali sme sa smerom k vydavateľstvu. "Čo proti nemu máš?" spýtal sa Clark čudným tónom.
"Čo proti nemu mám? Ty dobre vieš, čo na ňom nemám rada. Tu jeho nafúkanosť, ako vytŕča hruď pred kamerami. Ja viem, mala by som ho milovať ale ja som nikdy nepatrila k davu. Na tom chlapíkovi mi niečo nehrá," sťažovala som sa kolegovi a usrkávala som si z teplej kávy.
Clark vyzeral pobavene. "Čo na ňom ešte nemáš rada?"
"Jeho vlasy. Sú naozaj otrasné. Mal by s nimi niečo robiť. Neznášam namastený štýl. Tfujky. Mal by si brať príklad z teba, ty ich máš super. Češeš sa vôbec?"
Clark vyzeral akoby dusil smiech no ja som ho nechápala. "Si naozaj zvláš..." zasekla som sa v polovici vety. Zacítila som, ako sa zatriasla zem a počula som buchot. Clark sa okamžite prestal smiať, jeho výraz bol vystrašený. Navzájom sme sa o seba opierali aby sme nespadli. Obzerali sme sa okolo seba. Ľudia okolo vyzerali byť vystrašený rovnako ako ja.

Niekoľko ľudí za nami šialene začalo vrieskať a my sme sa pozerali smerom k nim. Keď som si uvedomila na čo sa dívam, srdce sa mi na okamih zastavilo a potom sa rozbilo tak šialene, že spôsobilo triašku celému môjmu telu.
Od detstva sa najviac bojím pavúkov. Teraz som sa dívala na pavúka vysokého asi tak ako je panelák v ktorom bývam.
Chytila som Clarka za ruku a pridala som sa k sácajúcemu davu, ktorý bežal preč od šialeného pavúka. Bola som taká roztrasená, že som sa stále potkýnala a bola som rada, že je tu pri mne niekto známy, niekto kto ma v tom nenechá.
No odrazu som zacítila ako sa Clarkova ruka skĺza po tej mojej až som necítila jeho dotyk. Clark ma v tom nechal samú!
"Clark!" zvreskla som a na moje zdesenie moje telo prestalo bežať. Dav do mňa sácal ale ja som nedokázala nohy donútiť ísť s ním.
Chcela som nájsť Clarka no po ňom ani stopy. "Clark!" kričala som jeho meno no nikde sa nehlásil, nikde som ho nevidela. Dav ma vzal zo sebou a ja som nedobrovoľne začala opäť bežať. Prepána, prečo som si len vzala vysoké podpätky? Ako keby som nebola dosť nemotorná bez nich. Po ceste som sa ich snažila dať dole, až som si uvedomila, že som medzi poslednými ľuďmi v tomto dave.
Na obrieho pavúka som moc nechcela pozerať, no keď som sa prinútila pozrieť ta, bol bližšie než by som si myslela. Nebežal, len kráčal.
"Kde je teraz ten hlúpy superman!" zakričala som naštvane a len čo som to dopovedala, vzlietol nado mnou chlap v červeno modrom so S na tom utiahnutom oblečku. Prekrútila som očami. Stelesnená dokonalosť. Vždy vie kde má byť! To je fakt otrava. Ako to, že som taká zaujatá aj v tejto situácií?

Konečne sa mi podarilo vyzuť ihličky a nechala som ich tam kde mi spadli z nôh. Zem sa opäť zatriasla a ja som skončila na zemi. Už všetci bežali predo mnou. V krku som mala obrovskú hrču a ťažko sa mi dýchalo. Cítila som, že obrovský tvor je blízko pri mne. Nechcela som ho vidieť pred tým ako ma zabije. Snažila som sa ešte postaviť no cítila som, ako sa mi okolo pásu niečo omotalo. Zavrela som oči a moje nohy sa odlepili od zeme. Šialene som zvreskla a rukami som rozhadzovala ako šialená. Spomenula som si na nožík vo vačku a tak som hodila kabelku na zem a zo zavretými očami som šmátrala vo vrecku. Vedela som, že keby otvorím oči, nemohla by som normálne myslieť, bola by som ešte viac otupená strachom. Vytiahla som ho a prudkým pohybom som ho otvorila. Spolu s tým som otvorila aj svoje oči a pichla som čo najsilnejšie do jeho chlpatej nohy. Pavúk okamžite pocítil bolesť a pustil ma. Oh, s týmto som nerátala.
Spustila som najväčší škrekot aký som dokázala zo svojich úst dostať a letela som vzduchom. Oči som mala opäť zavreté. Čakala som pád na tvrdú cestu, no ja som dopadla na niečo mäkké a cítila som ako to stúpa. Otvorila som oči. Prvé čo som uvidela bol veľký žltý diamant s eskom vo vnútri na vyšportovanej modrej hrudi a potom nado mnou chlapa s naondulovanými vlasmi.
"To ti trvalo," zastonala som naštvane.
"Čakal by som niečo krajšie," zasmial sa. Ten smiech mi bol príšerne povedomý.
"Jasné, jasné, ďakujem ti, že si ma zachránil," uznala som. "Myslela som, že ma zožerie."
"Aj ja. Nezlakni sa ale..." ten chlap ma pustil na zem. On ma z tej obrovskej výšky pustil! Zase som kričala ale ako predtým, dopadla som na niečo mäkké a teraz som zbadala, pre zmenu niečo zelené.
"Hulk?" spýtala som sa nechápavo. "Čože?"
Zelené veľké stvorenie len zajačalo a položilo ma na chodník. Pavúk bol asi stovku metrov od nás. Dívala som sa, ako odrazu klesol k zemi, zjavne mŕtvy. Nevidela som, ako ho zabili, ani nič podobné, len som videla ako zviera zomiera.

O niekoľko hodín neskôr

"Nie, naozaj som v poriadku. Naozaj," hovorila som neodbytným lekárom. "Nepotrebujem vašu pomoc."
Napriek tomu sedím v sanitke a na čele si držím vrecko z ľadom. Paradoxom je, že sa mi to nestalo počas tej desivej jazdy s pavúkom, ani so supermanom, ani s Hulkom ale ja hlúpa som sa potkla keď som sa vracala na miesto činu.
Pred sanitkou stojí žena, ktorú som videla v ranných správach a ukazuje na mňa.
"Pani..." začala.
"Slečna, prosím," opravila som ju. "Slečna Brownová," predstavila som sa no neuchopila som jej núkanú ruku, keď mi ju podávala a hovorila svoje dlhé meno.
"Ehm..." rozpačito sa poškrabala po hlave. "Mohli by ste nám pred kamerami odpovedať na niekoľko otázok?"
Prekrútila som oči. "Prečo ja?"
"O vás sa tu najviac hovorí. Teda až po Hulkovi," natešene sa usmiala.
"Choďte spraviť rozhovor s ním," navrhla som jej a ona stále dobiedzala tak som vyšla zo sanitky.
"Ideme live takže sa prosím pripravte," vysvetľovala mi. Len som prikývla.
"Tri, dva, jedna..." povedal kameraman.
Reportérka niečo odkecala a ja som sa potom usmiala do kamery. Odpovedala som na niekoľko otázok a nezabudla som pripomenúť že Supermana nemusím načo som začula známy smiech. Obzrela som sa. Niekoľko metrov od nás stál Clark a dobre sa bavil. Po ukončení rozhovoru som k nemu prišla.
"Kde si, prepána, bol?" schytila som vrecúško z ladom a bachla som ho s ním po hlave. Zastonal.
"Oh prepáč, neovládla som sa," ospravedlnila som sa ale opäť som ho buchla, no tento krát po boku a jemnejšie.
"Stratil som ťa v tom dave," povedal a záhadne sa usmial. "Budeš mi musieť porozprávať, čo všetko si zažila, vraj to je zaujímavé. Stále si na Supermana nezmenila názor?"
"Moc nie. Ale tento krát som mu aspoň vďačná. No i tak ho nemám rada. On ma pustil z minimálne 20 metrovej výšky a hlavne neznášam jeho..."
"...vlasy," zasmial sa Clark a viedol ma niekam, ani neviem kam, dúfam, že preč od toho zhonu ktorý tu vládol. Všimla som si, že dokonca aj zvieratá túto vec pozorne sledujú a pokrútila som nad tým hlavu. Ja byť zvieraťom, užívam si slobodu a od ľudských vecí sa držím čo najďalej.

Tuším som tam nalepila presne tento obrázok, ale nie som si istá... :D