Loivissa - Články

Pre zmenu... som chorá

Fri, 11 May 2012 10:44:27 +0200

Tak si sedím doma a smrkám do kapesníkov, meriam si teplotu a preklínam svoj imunitný systém, kým si moji spolužiaci prezerajú Bazilique du Sacré-Coeur, Cathédrale Notre-Dame a fotia si Eiffelovku. Síce do Paríža som z finančných dôvodov nemohla ísť tak či tak, radšej by som sa pridala k tej menej majetnej časti spolužiakov, ktorá je aspoň zdravá a dnes pomáha školníkovi hrabať trávu atď. Viete, lezie mi to na nervy. Polroka som bola chorá úplne nonstop, lebo doktori ma akosi nevedeli vyliečiť a teraz keď konečne moje staré problémy pominuli, prišli nové. Síce je to len chrípka, ale človek by sa už aj celkom potešil takému dňu, v ktorý by nemusel do seba nadžgať 4 druhy liekov :D Fakt sa začínam cítiť ako hypochonder.

Odhliadnuc od toho, že mi choroba zabraňuje byť v škole a hrabať trávu a venovať sa iným príjemným činnostiam, som celkom šťastná, lebo aspoň môžem sedieť doma a čítať si Inheritance. Aj tak som si plánovala po zakúpení tejto knižky spraviť týždeň voľna. Zatiaľ som prečítala len niečo cez sto strán a už mám svojmu obľúbenému autorovi čo vytknúť :) Takže sa môžete tešiť na recenziu.

Taktiež som tento týždeň zažila veľké prekvapenie. Na meniny som dostala od spolužiačiek Strach múdreho muža, čím ma totálne dojali. Veľmi som tú knižku chcela. Neviem však, kedy to prečítam, ale určite bude recenzia ;)

Okrem toho, začala som pozerávať Game of Thrones. Genialny seriál. Videla som len pár častí, ale stávam sa posadnutou, naozaj je to... DOKONALÉ. Vrelo odporúčam. Neviem ako vám, no mne sa najviac páči Tyrion. Arya a Eddard majú tiež niečo doseba ;) Raz si prečítam aj knihy. Dúfam.

Ach, ak ste čakali zmysluplný článok, máte smolu :D Tak čo, máte už prečítané Inheritance a Strach múdreho muža? Čo na to hovoríte? Prosím vás, odpustite si spoilery, trhám za ne končatiny ;) A poznáte Game of Thrones? Čo si o tomto seriáli myslíte a ktoré postavy sú vám sympatické?

Brány do srdca

Mon, 30 Apr 2012 20:46:52 +0200

Už pár dní sa vám snažím napísať milý denníčkový záznam. Akosi mi to však nejde, preto sa musíte zmieriť len s básničkou, ktorú si niektorí už stihli prečítať na AOT.

Noc prichádza, zas a znova...
Prosba, čo je soľou do rany.
Hľadám tie správne slová,
no niečo vo vnútri mi bráni
pripustiť, že nespĺňam žiadosť
nechať ti otvorené brány
môjho srdca s odpustením.
Príliš to bolí, prepáč, mám dosť
tvoja bolesť je i mojou, ver mi
raz ustúpim, s tvojim dovolením
strasiem výčitky, no nenájdem radosť.
Ten pocit ti bude navždy verný -
- pocit víťazstva a s mojim pochopením,
získaš zas krídla a svoju mladosť,
zdravie a stratený hlas operný
kým si zotriem slzu a odletím
hľadať alternatívu, možnosť,
život, čo má základ pevný
postavený na tom, čo bolo predtým.

Povinná maturita z matematiky pre študentov gymnázií a kúsok môjho názoru

Fri, 20 Apr 2012 23:17:45 +0200

Samozrejme, ako druháčka na gymnáziu, ktorá vie od ôsmych rokov čo by chcela vo svojom živote vykonávať, môžem mať jeden jediný problém: ďalšia možná a nečakaná zmena v slovenských maturitách.

Už v septembri som sa zmierila s tým, že budem maturovať z angličtiny B2, ktorá vraj tento rok bola až na úrovni C1 (názor istej profesorky). Veď jazyk by sme mali ako gymnazisti ovládať lepšie ako naši kamaráti zo škôl, ktoré sú "pod nami". Jazyk je niečo, čo sa nám do života rozhodne zíde, je to pre nás budúcnosť a prepáčte, ale skutočne si nemyslím, že na gymnázium patrí človek, ktorý neovláda dobre angličtinu.

Teraz sa však ministrom školstva stal pán D. Čaplovič. Jeho návrhy mi boli doposiaľ veľmi sympatické. Áno, v školstve sa jednoducho musí spraviť poriadok. Avšak jeho nový návrh je vrcholne nefér voči súčasným študentom gymnázií.

Ak neviete o čo ide, pán minister navrhol, aby bola pre gymnazistov povinná maturita z matematiky a to už pre súčasných druhákov. Tak si to zrátajme. Slovenčina, Angličtina B2, Voliteľný predmet 1, Voliteľný predmet 2, Matematika - pre každého gymnazistu.

Samozrejme, sme gymnazisti, mali by sme to zvládnuť. Ak už tá maturita z matematiky bude, nepomôžeme si, jednoducho to budeme musieť zvládnuť. Avšak táto správa ma veľmi zarazila, lebo matematika mi nejde, nikdy s ňou neplánujem narábať, keďže plánujem maturovať z nosky a dejepisu a inak ma baví slovenčina, angličtina a francúzština, ktorá je asi mojim najobľúbenejším predmetom. Z chémie, matematiky a fyziky mi naskakuje husia koža, sú to predmety, ktoré mi jednoducho nejdú.

Na gymnázium som sa rozhodla ísť, lebo som chcela získať všeobecné vedomosti, chcela zmúdrieť, no v prvom rade - vravela som si, že to bude ideálne pre štúdium žurnalistiky po skončení strednej školy.
Keby viem, že na gymnáziu budem musieť maturovať z matematiky, určite by som svoje rozhodnutie ísť tam ešte zvážila. No keby viem, že nás budete chcieť pripraviť o dva roky z prípravy z povinného maturitného predmetu, rozmyslela by som si to ešte šesťkrát.

Ide mi všetko, čomu sa venujem, naozaj, všetko zvládam, ale matematika je predmet, ku ktorému nemám kladný vzťah, ktorý ma zdržuje v štúdiu jazykov a ostatných vecí, ktoré budú pre mňa v živote oveľa dôležitejšie, ako vypočítanie nejakých integrálov a zakreslenie funkcií.

Viem alebo skôr dúfam, že s matematikou v budúcnosti nebudem mať nič spoločné, pokiaľ pôjde o veci ťažšie ako je násobenie, delenie a vypočítanie nejakých úrokov.

Tým, že ma donútite z nej maturovať, drahý pán minister, mi tú matematiku len viac zhnusíte a budete ma brzdiť v tom, aby som sa učila to, čo je pre mňa dôležité, v tom, v čom chcem byť skutočne dobrá. Som presvedčená o tom, že na tom tak sú všetci - jednoducho tí, ktorí chcú v budúcnosti pracovať s matematikou, si ten seminár z matematiky dajú a nakoniec z matematiky aj úspešne zmaturujú.

Samozrejme, ak tento návrh prejde, ak ho schvália, budeme voči tomu rozhodnutiu bezmocní, no aký to bude mať zmysel pre Slovensko? Tým, že nám tú matiku nanútite, nezískate viac odborníkov v tejto oblasti. Získate len ľudí, ktorí nebudú na konci gymnázia tak dobrí napríklad v chémií a biológií ako by mohli byť, pretože na ich úkor sedeli hodiny nad matematikou, ktorú ste im nanútili.

No hlavné dve hlavné veci, na ktoré som chcela týmto článkom poukázať sú: 1.) Nemôžete myslieť vážne to, že by sa maturita z matematiky týkala už tohtoročných druhákov. Je to nefér, ako pre nás, tak aj pre prvákov (samozrejme, pre druhákov omnoho viac). Na gymnázium sme išli s tým, že vieme do čoho ideme. Keby aspoň vieme od prvého ročníka, že matematika bude maturitným predmetom, bolo by to iné. No oznámiť nám to na konci druhého ročníka? Vlastne na doučenie sa všetkého z matematiky nám dávate úbohý rok. Berte na vedomie, že my popri tej matike budeme mať ďalšie 4 maturitné predmety (angličtinu na vyššej úrovni) a dokopy nejakých 16 predmetov, z ktorých musíme prechádzať.

Keby na to máme viac ako rok a niekoľko mesiacov, budiš. Ale toto je voči nám dosť nefér.

2.) Samozrejme, zvýšime tým kvalitu gymnázií avšak prečo by sa malo na ostatných školách maturovať tak ľahko oproti gymnáziu? Bolo by prístojné, keby rovnako zredukujeme aj počet ľudí, ktorí budú mať maturitné vzdelanie získané napríklad na odborných školách a obchodných akadémiách. Jednoducho by sa mali aspoň v nejakej miere zvýšiť nároky aj na študenta inej školy, ako je gymnázium.

Isté je len to, že poriadok v školstve sa v tejto krajine jednoznačne musí spraviť, no treba podstúpiť také opatrenia, ktoré budú fér voči všetkým.

Moje tiché ďakujem

Thu, 19 Apr 2012 16:01:20 +0200

Témnou tohto týždňa je svetlo. Teda, o tom by som vám mohla porozprávať kopu vecí :D Veci o svetle a svojom osobnom živote si nechám pre seba, lebo by som si ešte svoje milované svetlo taktorcha znechutila, keby sa nad tým zamýšľam. A to nechcem, pretože svetlo a tma sú jednými zo základných motívov, ktoré používam pri písaní - jednoducho ich kontrast je pre mňa veľmi dôležitý. A preto pre mňa nebol problém vyhrabať báseň, ktorá by slovo "svetlo" obsahovala. Dúfam, že to, že som sa unúvala označiť tento článok "Témou týždňa" mi prinesie aspoň jeden komentár navyše ;)

Moje tiché ďakujem

Si moje tiché ďakujem.

Môj povzdych

za hviezdnatej noci.

Svoju odvahu si ukujem

a budem ťa držať večne

vo svojej moci.

Si krídlami pre démona,

slabé svetlo

v čierno-čiernom pekle.

Spočiniem ti hebko do lona

a ostaneme až naveky

vo svetle.

Sme farbou...

Mon, 16 Apr 2012 21:15:07 +0200

Prvá báseň, ku ktorej vám poriadne nemám čo povedať. Možno len to, že vznikla pred pár mesiacmi. A to, že aj keď je trocha smutná, nie je to preto, že by som bola smutná ja. Áno, napriek tomu, že som konečne našla svoje šťastie, mávam depky, to by som nebola ja :D Vždy si nájdem nejaký dôvod. Napríklad ten, že sa bojím, že o svoje šťastie prídem. A asi preto stále tvorím takéto básne. Keď som bola nešťastnám tvorila som básne o šťastí, keď som šťastná, tvorím o nešťastí. To som celá ja. Na to, že som nemala spočiatku čo povedať, som sa dosť rozkecala, však? :D Hlboko sa ospravedlňujem. Dávam vám priestor na prečítanie si mojej básne a ako vždy, čakám kritiku ;)

Sme farbou...

Sme farbou tých krvavých ruží -

sme dokonalosť pretkaná súhrou.

A predsa - sme si dôverne cudzí.

Sme bolesťou, vášňou i nehou.

Sme veľkým ohňom odlúčenia,

sme strach, pochybnosť a pád.

Zomierame, no nemáme zranenia,

sme si istí večnou silou právd.

Sme úsmevom istoty i strachu

Sme tí, čo milujú s dávkou naivity

Dúfajúc, že naša cesta je z machu

Sme tí bosí a zraňujú nás vlastné city.

Sme farbou tých krvavých ruží

Iba krv píše čistú úprimnosť.

Viem to, a preto ma to tak mrzí...

že láska zomiera ak nemá dosť.

Do akej miery je sloboda slova slobodná?

Sun, 08 Apr 2012 17:53:45 +0200

Tak toto je môj prvý pokus o napísanie článku na tému týždňa. Táto téma sa mi dosť páčila, ja viem, že som veľa krát odbočila a že ten článok je v konečnom dôsledku úplne otrasný, ale za pokus to stálo :)

Sloboda slova je niečo, čo neodmysliteľne patrí k demokracií. Je to sloboda prejavu, sloboda mať svoj názor a sloboda vysloviť ho. Myslím, že každej osobe, ktorá má viac ako dvanásť rokov (prepáčte, uvedomelí ne-teenageri) je viac ako jasné, že sloboda slova nie je tak úplne slobodná.

Sloboda slova má mnoho obmedzení. V skutočnosti žijeme v spoločnosti, v ktorej zväčša média diktujú, čo máte považovať za správne a ak sa z tohto normálu vymykáte, musíte si v zmanipulovanej spoločnosti dávať pozor na ústa, ak nechcete vyzerať ako "extrémista" alebo jednoducho ako idiot len preto, že myslíte sami za seba.

Dobrými príkladmi neslobody prejavu sú rasizmus, nacizmus či isté druhy nacionalizmu (šovinizmus). Samozrejme, nehovorím o šialencoch typu Breivik alebo Hitler. Nehovorím o rasovej neznášanlivosti typu - "Aha, ekvatoriálna rasa! Musím na toho chlapíka zakričať, že je neger a hodiť do neho rajčinu." (toto nepochopím)

Hovorím o tom, že dnes je rasová neznášanlivosť bežná a v niektorých prípadoch dokonca potrebná (Prosím, pred tým ako si začnete o autorke článku myslieť, že je vyšinutá, čítajte ďalej). Stačí sa pozrieť na to, ako nám skáču po hlave naši rómsky spoluobčania. Prečo sa nič nerobí? Bieli majú strach z toho, že budú označovaní za rasistov. Rasizmus, sa dnes stáva výrazom, ktorým sa dnes naši Rómovia oháňajú a v konečnom dôsledku sme rasovo znevýhodňovaní my - my, ktorí Rómov živíme a následne nás okrádajú a ak vás napadnú Rómovia a bránite sa, nakoniec v base skončíte vy a nie oni. Podobne je to aj pri protiislamských názoroch. Ja osobne som zásadne proti tomu, aby sa islamské zvyky nosili do Európy. Nie je to preto, že by som ich kultúru nemala rada. Ide o to, že Európa vďaka imigrantom stráca svoj pôvodný tvar. Stáva sa z nej multikultúrny zlepenec a podľa krajín ako je Francúzko, v ktorom zároveň s nosením buriek zakázali aj prejavy ostatných konfesií, čiže Európan si v kresťanskej Európe nemôže dať na krk krížik je najlepším riešením zrušenie prejavovania ako cudzej tak i domácej konfesie. Vo vlastnej krajine nemôžete vyjadriť svoje vierovyznanie.

Nechcem odbočiť, nechcem riešiť náboženstvá, spolužitie medzi národmi a rasami. Chcem riešiť to, že sloboda slova je asi tak slobodná, ako je Iránsky jadrový program mierový.

Je to dobré alebo zlé? Ak by sloboda slova znamenala to isté, ako by znamenať mala, čiže by nemala isté obmedzenia, dospeli by sme iba k anarchií? A je aj tá časť Slobody slova, ktorú môžeme využiť naozaj to, čo by mala znamenať? Stačí sa pozrieť na protesty gorila, ktoré sa odohrávali hlavne pred voľbami ktoré boli v tomto roku na Slovensku (ozaj, organizátori, kam ste zmizli po tom, ako ľavica na Slovensku zvíťazila?). Tisícky Slovákov prišlo do väčších miest v krajine, kde sa dožadovali spravodlivosti. Protesty sa odohrali niekoľkokrát zasebou, no ich hlasy neboli vyslyšané. Starí "dobrí" (myslím dobrí aspoň v tejto situácii) komunisti sa pri Nežnej revolúcií aspoň zbalili a išli. Počas doby, keď sloboda slova nebola, sa ľudia odvážili vystúpiť a povedať svoj názor a boli vyslyšaní. Dnes môžete protestovať koľko chcete, v tejto SLOBODE SLOVA to kričíte len do vetra.

Máme právo zhovárať sa o veciach, no ťažšie je za ne bojovať. Našťastie ešte môžeme mať blogy, kde si do istej miery môžeme povedať to, čo máme na srdci, čo by som rátala ako jedno veľké plus k slobode slova. Bohvie, ako dlho ju tu ešte budeme mať, všakže? Som zvedavá, čo prinesie budúcnosť, či bude sloboda slova ešte viac obmedzená alebo bude raz naozaj slobodná.

Loivissa

Judith

Tue, 03 Apr 2012 22:16:34 +0200

-Judith-

Pokoj.

Ticho.

More.

Medzi nami je pár tých, čo vycítia, že čas ich odchodu sa blíži. Že musia prejsť na druhú stranu, nechať sa pohltiť koncom, skutočnosťou, že ich úloha sa skončila. Všetko, čo mali vykonať bolo vykonané, to, čo mali povedať bolo povedané a oni už len dožívajú, vediac, že ich posledné chvíle práve nastali.

Gregorio bol jedným z nich. Nebol veľmi starý, no jeho vlasy už dávno obeleli a čierne oči nabrali hĺbku, ktorú možno vidieť u ľudí s množstvom skúseností. Jeho pokožku dlhé roky hladili slnečné lúče a preto bola tmavo hnedá s nádychom červenej.

Jeho vysoká, mierne zhrbená postava sa opierala o drevené zábradlie lode. Gregorio jastril do diaľky, užíval si pocit, keď mu vietor udieral do tváre a strapatil mu vlasy a vedel, že koniec sa blíži a že i dnešok môže byť dňom, ktorý bude poslený.

Ak pre niečo žil, bolo to more. Bolo jeho jediným domovom i láskou, s ktorou toho prežil veľmi veľa.

Loď splavovala more i keď bola ošarpaná a zničená, bola skúsená ale i unavená. Gregorio to vo svojom srdci jasne cítil a preto sa s ňou vydal na poslednú plavbu.

Vedel, že aj keby túto cestu prežil, táto loď sa už na ďalšiu nebude môcť vybrať. Neprežije už ani jednu búrku, ba Gregorio vedel, že v okamihu, ako dokončí túto svoju cestu, loď nebude schopná splaviť ani to najpokojnejšie more.

Smutne si povzdychol a hladil zábradlie lode podobným spôsobom, akým muž hladí svoju milenku a díval sa pred seba, kde zbadal čosi, čo ho prekvapilo...

Dvojsťažňový rybársky škuner sa plavil po týchto vodách už štyridsať rokov, no nikdy nezamieril k malému ostrovčeku na východe, pretože si ho Gregorio doteraz nikdy ani len nevšimol, čo mu pripadalo zvláštne a preto sa teraz rozhodol, že to nenechá len tak a poriadne ten ostrov preskúma.

A tak zmenil smer priamo k zelenému ostrovu.
Keď konečne stál na jeho pobreží a díval sa na svoju drahú loď Judith, jeho srdce zaplavil neopísateľný smútok. Na novú loď nemal peniaze. Ak táto nevydrží do jeho smrti, nezomrie na svojom milovanom mori tak, ako vždy chcel.

Odvrátil od nej zrak a vylovil zo svojej vesty mapu. Rozprestrel si ju pred tvárou. Poznal ju ako vlastné topánky - veľmi dobre vedel, že tam tento ostrov nie je zakreslený, no i tak sa do nej ešte raz pozrel. Na mieste kde bol tento ostrov bola len zožltnutá plocha, ktorá jasne značila, že by sa tam mala nachádzať len masa vody.

Gregorio sa na mapu zamračil a vrátil ju do vrecka.
Bol to skutočne veľmi pekný ostrov. Gregorio stál v jemnom bielom piesku a dovoľoval moru, aby mu nežne omývalo nohy, kým sa díva na džungľu pred sebou. Premýšľal, ako je možné, že si tento ostrov dosiaľ nikto nevšimol ale zároveň sa tešil, že zakreslí niečo nové na svoju mapu. Rozhodol sa, že o ostrove zistí čo najviac a tak sa vydal priamo do džungle.

Džungľa, ako inak, prekypovala životom. Aspoň spočiatku. Čím hlbšie sa v nej ocital, tým väčšmi mal pocit, že tu niečo nie je v poriadku. Lístie stromov bolo čím ďalej tým tmavšie, až sa ocitol na mieste, kde sa stromy skláňali k vyprahnutej zemi a ich lístie bolo čierne. Nikde nebolo počuť zvuky fauny - Gregorio neutŕžil žiadne štípance od obrích komárov a okolo nepreletela ani jedna nadrozmerná vážka.

Gregorio si to nevedel vysvetliť a tak pokračoval stále hlbšie v domnienke, že zistí, čo sa s týmto pralesom deje. Cítil v tom niečo diabolské...

Vtom sa zalesnená plocha skončila a on sa ocitol v strede lesa, na mieste, kde bol počiatok všetkého zla.

V strede z vyprahnutej pôdy vyrastal jediný strom - zo zeme sa plazili obrovské korene až k hrubokánskemu zakrútenému kmeňu, ktorý bol podstatne menší, než jeho koruna. Tá siahala až kamsi do neznáma a pýšila sa nekonečným spektrom odtieňov zelenej a žltej. Bol to na prvý pohľad nádherný strom, no stačilo sa naň dívať o pár sekúnd dlhšie a bolo jasné, že niečo nie je v poriadku - ten strom pôsobil umelo, akosi mŕtvo, išla z neho zlá energia. A okrem toho, okolo jeho kmeňa bol obkrútený zelený had. Jeho čierne oči boli upriamené priamo na Gregoria, ktorý cítil ako ho prebodávajú.

Kým sa stihol z toho pohľadu spamätať, had začal zliezať dolu smerom k nemu. Prekvapený Gregorio mierne odstúpil a vytasil svoj meč odhodlaný brániť sa. Had však kúsok od neho zastal a začal sa krútiť do hora tak vysoko, že nakoniec mal hlavu nad úrovňou Gregoriových očí.
Z úst mu trčal rozdvojený jazyk a nepríjemne syčal Bol ohromne veľký - napriek tomu, ako ďaleko bola jeho hlava od stromu, stále mal okolo neho značnú časť tela obmotanú.

Gregorio si však všímal hlavne jeho tmavé oči.

Vtom sa hadove ústa otvorili a ozval tichý hlas.

"Načččo ssssi sssem prišššiel, cudzineccc?"

Gregoriovi chvíľku trvalo, kým strávil skutočnosť, že k nemu práve prehovoril had. Pevnejšie v zovrel meč a odvážne prehovoril: "Prišiel som na tento ostrov aby som ho preskúmal a zakreslil ho na mapu, pretože ho ešte žiadna z máp, ktoré sa mi dostali do rúk, nezobrazuje."

Had prekvapene zodvihol svoju hlavu ešte vyššie.

"Tento ossstrov nesssmie byť na žžžžiadnej mape, cccudzineccc..."

"Ale prečo?"

"Pretožžže je môj a ľudssská noha naň nevssstúpila užžž ccelé ssssstoročia."

"Teraz som tu však ja a neodídem odtiaľto, bez toho, aby som ho nezaznačil."

"Po týchto sssslovách by sssi neodišššiel nikdy, ak by ssom neprisssahal, že užž nikdy nezabijem sstvorenie ľudssskeho rodu," zasyčal had.

Gregoriovi padol kameň zo srdca - takže had mu neublíži. Vlastne ak by chcel, stačilo by jediné rozohnanie sa mečom a hadovo srdce by dobilo.

"To, že ti nemôžem ublížžiť všššak nezanemná, že ti nemám čo dať za to, žže tento osstrov na mapu nezazzznačíš. Praj sssi čo len chcešš, dostaneššš to."

"Môžem si priať čokoľvek?"

Had prikývol a opäť so syčaním vyplazil svoj dlhý jazyk.

Gragorio premýšľal, čo by si najviac prial. Ak mu môže had splniť skutočne čokoľvek, mohol by si priať nesmrteľnosť, večnú mladosť, nekonečné bohatstvo. Potom však prišiel na to, čo potrebuje najviac: novú loď. Iba tak bude môcť až do smrti splavovať svoje milované more.

"Chcem novú loď," odvetil napokon.

"Tak loď, áno? Ssi sssi sssvojim rozhodnutím isstý? Môžeš ssi priať čokoľvek, bohatssstvo, ženy, večný život... ssskutočne chcešš len hlúpu loď?"

Gregorio prikývol a had zatvoril oči. Obrátil sa a pomaly sa plazil späť k svojmu stromu. "Máš ju mať. Je na západnom pobreží a čaká len na teba," povedal a opäť začal svojim telom objímať strom.

Gregoriovi sa nechcelo veriť, že to tak naozaj je, ale povedal si, že to nedá najavo a len sa presvedčí, či had dodržal svoje slovo. Ak nie, jedhoducho ho zabije. Vtom mu však v hlave začala vŕtať jedna vec, ktorú by chcel veľmi vedieť.

"Had, prečo si prisahal, že už nikdy viac nezabiješ žiadneho človeka?"

Ozvalo sa čosi, čo sa s trochou fantázie dalo nazvať smiechom a had odvetil. "Lebo sssmrť nie je pre mnohých ničččím iným, ako vykúpením a ja ľuďom nerád pomáham. Ale teraz už bež za svojou loďou..."

Nebolo treba hovoriť mu to dva krát. Gregorio sa rozbehol smerom na západ a bežal, až kým ho neuvidel - celkom novučičký dvojsťažňový škuner bol už pripravený na plavbu. Gregorio neváhal a vydal sa na plavbu. Cítil nekonečné šťastie - takto bude môcť more splavovať až do samotného konca, ktorý bol každou chvíľou bližšie.

Loď voňala novotou a prekypovala krásou. Bola presným protikladom staručkej, zomierajúcej Judith.

Po niekoľkých hodinách však radosť z plavby začala ustupovať. Gregorio sa díval na všadeprítomné more a jeho srdce zahaloval tieň. Miloval more, prečo sa však z neho nedokázal tešiť?

A potom si to uvedomil.

Nie more, ale jeho stará loď bola dôvodom, prečo miloval plavby. To ona bola jeho domovom, jeho najväčšou láskou. Ak jej život končí, aký má ešte dôvod na to, aby žil on sám?

Zrazu sa cítil ako obrovský hlupák. Okamžite otočil loď a vydal sa naspäť k ostrovu. Túžil, aby loď išla rýchlejšie a on by mohol čo najskôr odčiniť svoje nesprávne konanie.

Díval sa, ako sa ostrov pred ním stále viac zväčšuje a on bol čím ďalej, tým viac nedočkavý. Mal pocit, že loď ide stále pomalšie a keď bol už ostrovu celkom blízko, začínal byť presvedčený, že to nie je len pocit. Zaháňajúc tie myšlienky sa oprel o kormidlo a srdce mu vyskočilo kamsi do krku, keď sa cezeň prepadol a ocitol sa na zemi. Nechápal, čo sa stalo, kým nezbadal na mieste, na ktorom predtým stálo kormidlo len veľkú kôpku piesku.

Doplazil sa k nej a neveriacky do nej zaboril ruky. Ako sa to mohlo stať?

Vtom sa mu začal piesok sypať aj na hlavu, akoby ho začala zhadzovať samotná obloha. To sa plachty a sťažeň rozhodli nasledovať osud kormidla. Kým sa Gregorio stihol spamätať, na piesok sa menilo aj zábradlie lode, prova i korma, dokonca aj paluba pod ním sa začala meniť na piesok. Ani sa nenazdal, a už čľupol do vody a po jeho lodi nebolo ani stopy. Had ho oklamal.

Gregorio nahnevane šliapal vodu a ďakoval všetkým bohom ktorých poznal, že nie je ďaleko od pobrežia. Doplával k nemu bez väčších ťažkostí ale bol veľmi nahnevaný. Vstúpil do džungle a stále mokrý sa rozbehol smerom k jej stredu.

Tam spal had, stále obmotaný okolo kmeňa stromu, ktorý akoby žil na úkor všetkých ostatných rastlín. Gregorio pri pohľade naň zastal a zreval: "Čo to bolo za lesť, čo si mi spriadol, drahý had? Nevravel si, že žiadneho človeka už nezabiješ?"

Had sa okamžite prebudil a doplazil sa k Gregoriovi. "Vari nie sssi ssspokojný sso ssvojou loďou?"

"Nie som! Rozpadla sa na piesok."

"Ale za to nesssúď mňa, ale ssvoje myšlienky. Rozhodol si sa vzdať sa môjho daru, všakže?"

"Nikdy ssom sa nezaviazal k tomu, že ho musím prijať."

"Je to, akoby si sssa dobrovoľne vzdal toho, čo najviac miluješšš. Ničč si nechcel viac, ako tú lod, tak prečo si sa jej chcel vzdať?"

"Pretože pre mňa bola prázdna, rovnako ako ten strom, okolo ktorého si obmotaný. Bola krásna, ale bez života, bez toho, čo lod robí loďou, čo strom robí stromom. Bola síce nová, ale bez duše, nebola ostrieľaná, nemala skúsenosti a nebola vôbec podobná mne samotnému."

"Na to sssi mal myssslieť ssskôr. A môj sssstrom je úplne v poriadku,..."

"Vysáva život z tohto lesa. Ak už nebude život v lese, z čoho bude brať energiu?"

"Z mora," odvetil had. "Zo živočíchov a rastlín čo posssievajú jeho vnútro."

"A tak to bude pokračovať?"

"Možžno," pripustil had.

Takže potom vysaje energiu z morí a oceánov, neskôr z kontinentov až zabije celú zem a jediné čo ostane, bude tento had a strom, ozvalo sa Gregoriovi v hlave.

"To nesmiem dopustiť," povedal.

"A čo chceš ssspraviť? Zoťať ho svojim mečom?" z hadovho hlasu bolo cítiť výsmech. "Tak či tak, nedossstaneš sa k nemu. Možno je sssmrť pre ľudí vykúpením, no assssi budem musssieť svoju prísssahu porušiť - pre mňa totiž bude vykúpením to, keď ssa ťa zbavím."

Had spravil rýchly výpad s naširoko otvorenou papuľou v ktorej sa kmital rozdvojený jazyk. Avšak Gregorio bol napriek svojmu veku stále veľmi obratný a tak bleskovo tasil svoj meč a rozohnal sa po hadovi tesne pred tým, ako mu stihol ublížiť. Had však dopadol veľmi zle - meč mu hladko odťal hlavu, ktorá spadla na zem a ešte posledný krát šokovane žmurkla. Gregorio bol taktiež prekvapený rýchlym sledom udalostí - srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Kým si stihol aspoň troška vydýchnuť, začali sa diať ďalšie zvláštne veci. Telo hada vzbĺklo, rovnako, ako aj jeho hlava. Zdalo sa, že horí aj strom, pretože plameň zachvátil aj tú časť tela, ktorú mal had obmotanú okolo hrubokánskeho kmeňa.

Ako rýchlo plameň vzbĺkol, tak rýchlo aj zmizol. Odrazu bol preč a každučký pohyb sa zlial do pomalého padania popola, ktorý bol jedinou vecou, čo po hadovi ostala.

Gregorio si už začínal myslieť, že celá šou sa skončila, no to ešte netušil, že tá je len na začiatku. Z ničoho nič sa strom zatriasol, akoby zo seba zhadzoval prach či šteklivú rosu. Potom jeho lístie nabralo akési bledšie odtiene a medzi nimi sa začali ligotať biele kvety - strom rozkvitol. Zadul vietor a svet okolo Gregoria sa začal meniť - z vypriahnutej pôdy pod jeho nohami začala rásť tráva a kvety, stromy skláňajúce k zemi sa s praskaním vystierali a na ich holých konároch vyrastali zelené listy. Všetko sa vrátilo do normálu, mŕtvy svet ožil.

Starý muž sa očarene díval okolo seba. Mal pocit dokonalého zmierenia. Sám pre seba sa usmial a vedel, že mu chýba už len jedna vec - jeho loď. Preto odkráčal, so srdcom plným zvláštnej radosti, spôsobenej tým, že spravil správnu vec.

Keď prišiel na pláž, pohľadom poláskal dôvod svojho bytia. Judith. Jeho milovaná loď. Stará, ošarpaná, zničená, unavená životom, odvážna a odhodlaná. Presne ako Gregoriova duša.

Starec sa so svojou loďou vydal na svoju poslednú plavbu. Uvedomil si, že nechce zomrieť na mori. Chce zomrieť na tejto lodi aj napriek tomu, že loď bude ťarchou, ktorá ho bude ťahať ku dnu mora, pretože mala podľa všetkého menej času ako on. On sa však rozhodol, že zomrie spolu s ňou. Aký by mal jeho život zmysel, ak by stratil jediné, čo kedy mal a miloval?

Díval sa na ostrov, ktorý pomaly ale iste opúšťal a šťastný, že naň narazil, vďačný za klenoty, ktoré si odtiaľ odniesol, vydal sa naproti smrti.

Som späť

Sat, 24 Mar 2012 13:33:50 +0100

Posledného polroka som sa venovala práci na blogu art-of-trinity.blog.cz. Je to blog, ktorý mám s mojím priateľom a jedným dobrým kamarátom. Spočiatku ma táto spolupráca veľmi bavila, no dnes už mám pocit, že lepšie je mať na internete svoje blogové sólo. Mám na to niekoľko dôvodov.

Za 1.) odkedy mám s nimi blog, vykašlala som sa na recenzie

2.) prestala som si písať otrepané denníčkové záznamy, a to mi veľakrát chýba

3.) mám úplne iný štýl písania ako moji dvaja kolegovia z AOT

4.) som jednoducho sólová jednotka

Už dlhšie som uvažovala nad tým, že sa sem vrátim. Mám niekoľko materiálov, ktoré by som tu mohla zverejniť aj keď nebudem mať čas a za druhé - myslím, že som našla spôsob na to, ako stíhať vštko dokopy. Viete, predtým ma veľmi zdržiavalo písanie Vodopádov, ktoré, či sa mi to páči alebo nie, mi zabrali rok a pol môjho drahocenného času, a i keď ma ich písanie veľmi bavilo, ich čítanie je pre mňa len trpkým zaplakaním, lebo viem, že tento román nie je dobrý, je veľmi naivný a občas sa pri jeho čítaní až červenám. Je zlý po štylistickej i dejovej stránke.

Dnes píšem vlastnú fantasy knihu, trilógiu, ktorej prvý diel má zatiaľ pracovný názov Priateľstvo princov, no uvidíme, ako sa to vyvynie. Viete, často premýšľam o tom, že sa na písanie vykašlem, pretože si v poslendom čase pripadám byť dosť mizerná. Najviac ma však trápi, že mi to mnoho ľudí nevie povedať do očí. Stačilo by diplomaticky napísať niečo, z čoho by som vyčítala: píšeš nudne, nezáživne, tvoje veci sú prázdne. Popravde, veľakrát by ma viac potešila kritika ako chvála.

Vraciam sa k tomuto blogu. Ešte neviem, na ako dlho, veď ma už poznáte. Ale snáď na čo najdlhšie.

Ak ste nejakým zázrakom narazili na tento článok, teším sa :D Snáď sa ešte nádje človek, ktorý ešte občas zadá do vyhľadávača adresu tohto blogu.

Vaša Loivissa

Bláznivý deň

Tue, 13 Sep 2011 21:41:05 +0200

Písal sa rok 2008, Loi navštevovala 8. ročník, keď raz prišla pani učiteľka výtvarnej výchovy (inak povedané, naša "milovaná" pani riaditeľka) do triedy a zdala žiakom ďalšiu zo svojich bláznivých úloh. Mali sme z rôznych vyradených učebníc vystrihovať obrázky a lepiť ich na výkres, samozrejme, tak, aby to niečo vyjadrovalo... Ja som vtedy dosť frčala na filmoch, ktoré boli inšpirované komixami, preto som neváhala a z jednej angličtiny som si vystrihla Supermana a Hulka, nejakého pavúka a ešte kadejaké zvieratká... :D Všetko som to polepila, počkala si na koniec hodiny a pani učiteľka nám zadala ďalšiu úlohu, ktorú sme mali mať hotovú do ďalšej hodiny výtvarnej výchovy - mali sme vymyslieť príbeh, ktorý sa viaže práve na udalosť zobrazenú na obrázku. Myslela som, že ma trafí, ale napísala som to. Nakoniec to malo štyri strany a musela som to skracovať, ale nikdy nezabudnem na to, ako mi pani učiteľka povedala, že neverí, že to niekto v mojom veku napísal, že keby toto donesiem na hodinu slovenského jazyka, asi by to musela nejak riešiť ako nejaké plagiátorstvo, alebo čo... povedala som jej, že mi to, že mi neverí, akurát tak lichotí, a za tým som si stála takmer celé detstvo, skoro pri každom slohu a poviedke, nad ktorými učiteľky len krútili hlavami... podľa mňa to bol otras ale pre učiteľky, ktoré podceňovali detskú fantáziu to bolo asi dobré...

Toto je tá poviedka o Supermanovi, je to vážne hlúposť s mnohými chybami, ktoré som sa rozhodla neopravovať, pretože vo veku keď som to písala som sa ich jednoducho dopustila a nebudem sa tváriť, že nie.

Úcta všetkým, čo to dokážu prečítať, pochopenie pre všetkých, ktorí sa na to vybodnú.. :D

Vaša Loi

Bláznivý deň

"Je 6:30, pravý čas na vstávanie. Ale ja len žartujem, dúfam, že väčšina z vás ešte nevstá..."
"Hlúpy budík," zastonala som a bachla som po hodinorádiu rukou, aby som umlčala otravný hlas hlásateľa. Nedobrovoľne som vstala z postele a zazívala som. Vykukla som von oknom. Pred našim panelákom sa preháňali trúbiace autá, nákladiaky, motorky a ostatná háveď vypúšťajúca smog do ovzdušia, ktorý nám ho tak moc ničí. Na tento pohľad som si nevedela zvyknúť napriek tomu, že v tejto časti New Yorku žijem druhý rok. Chýbalo mi Tennessee. Chýbal mi čerstvý vzduch, kone, farma a traktory.
Prehrabla som si vlasy rukou a zazívala som. Išla som do kuchyne, kde som zapla telku a otvorila som chladničku. Vytiahla som mlieko a pila som ho rovno z fľaše, pričom som si zakvackala tričko v ktorom spávam. Ignorovala som to, vybrala som krabicu z cereáliami a misku. Bachla som sa pred telku v ktorej dávali raňajšie správy.
"...hlavné je nevzdávať sa," tvrdila blonďavá reportérka. "Avšak neschopnosť detektívov je až zarážajúca. Ako dlho sa ešte budú matky báť púšťať svoje deti do školy kvôli šialenému vrahovi? Pri troche šťastia, sa tento prípad čo najskôr vyrieši. A práve pri sebe mám človeka, ktorý by mohol pomôcť. Nie je to nik iný ako Superman," žena sa žiarivo usmiala a záber prešiel na Supermana.
"Nafúkanec," skomentovala som keď som zbadala jeho príšerne umelú fasádu. Pomáha ľudom, ja viem, ale keď mne je tak strašne nesympatický. To jeho hrdinstvo je určite len maska.

"Ako vyzerá momentálna situácia? Máte tušenie, kto by to mohol byť?" spýtala sa reportérka ktorá záhadného, nafúkaného Supermana jedla očami.
"Sme mu na stope, čoskoro bude za mrežami. Takéto zviera nemôže byť na slobode. Prosím celé mesto, aby zachovalo pokoj. Takéto situácie sme tu už mali..."
"Blah-blah-blah," povedala som otrávene, prepla som na MTV a s ďalším zívaním som sa obliekla do práce. Dala som si jeansy v ktorých som bola naposledy v Tennesse. S ockom sme boli na poľovačke. Vo vačku som pocítila niečo tvrdé, tak som to vytiahla. Bol to veľký, skladací nožík ktorý som ockovi zabudla vrátiť. Opäť som ho dala do vačku a pousmiala som sa. Myslím, že by ma dnes šéf nemal rozčuľovať, lebo dopadne zle.
Blond vlasy som si výnimočne nechala rozpustené a bez make upu alebo iných špeciálnych úprav som sa vydala do práce. Len som vzala kabelku a vypla som telku a už som bežala von z paneláku. Rozhodla som sa, že si pôjdem kúpiť kávu a išla som do mojeho obľúbeného občerstvenia, kde som takmer vrazila do Clarka.
"Ahoj Sofia!" usmial sa môj strapatý kolega.
"Čau Clark," trocha som sa usmiala.
"Nie je ti niečo?" spýtal sa ma a spolu so mnou čakal na to, kým mi spravia kávu.
"Ale je! Ten hlúpy Superman je všade. Predstav si čo teraz trepal pred kamerami. Oh, díky Summer," poďakovala som milej predavačke a dala som jej peniaze. Vyšli sme z obchodu a vydali sme sa smerom k vydavateľstvu. "Čo proti nemu máš?" spýtal sa Clark čudným tónom.
"Čo proti nemu mám? Ty dobre vieš, čo na ňom nemám rada. Tu jeho nafúkanosť, ako vytŕča hruď pred kamerami. Ja viem, mala by som ho milovať ale ja som nikdy nepatrila k davu. Na tom chlapíkovi mi niečo nehrá," sťažovala som sa kolegovi a usrkávala som si z teplej kávy.
Clark vyzeral pobavene. "Čo na ňom ešte nemáš rada?"
"Jeho vlasy. Sú naozaj otrasné. Mal by s nimi niečo robiť. Neznášam namastený štýl. Tfujky. Mal by si brať príklad z teba, ty ich máš super. Češeš sa vôbec?"
Clark vyzeral akoby dusil smiech no ja som ho nechápala. "Si naozaj zvláš..." zasekla som sa v polovici vety. Zacítila som, ako sa zatriasla zem a počula som buchot. Clark sa okamžite prestal smiať, jeho výraz bol vystrašený. Navzájom sme sa o seba opierali aby sme nespadli. Obzerali sme sa okolo seba. Ľudia okolo vyzerali byť vystrašený rovnako ako ja.

Niekoľko ľudí za nami šialene začalo vrieskať a my sme sa pozerali smerom k nim. Keď som si uvedomila na čo sa dívam, srdce sa mi na okamih zastavilo a potom sa rozbilo tak šialene, že spôsobilo triašku celému môjmu telu.
Od detstva sa najviac bojím pavúkov. Teraz som sa dívala na pavúka vysokého asi tak ako je panelák v ktorom bývam.
Chytila som Clarka za ruku a pridala som sa k sácajúcemu davu, ktorý bežal preč od šialeného pavúka. Bola som taká roztrasená, že som sa stále potkýnala a bola som rada, že je tu pri mne niekto známy, niekto kto ma v tom nenechá.
No odrazu som zacítila ako sa Clarkova ruka skĺza po tej mojej až som necítila jeho dotyk. Clark ma v tom nechal samú!
"Clark!" zvreskla som a na moje zdesenie moje telo prestalo bežať. Dav do mňa sácal ale ja som nedokázala nohy donútiť ísť s ním.
Chcela som nájsť Clarka no po ňom ani stopy. "Clark!" kričala som jeho meno no nikde sa nehlásil, nikde som ho nevidela. Dav ma vzal zo sebou a ja som nedobrovoľne začala opäť bežať. Prepána, prečo som si len vzala vysoké podpätky? Ako keby som nebola dosť nemotorná bez nich. Po ceste som sa ich snažila dať dole, až som si uvedomila, že som medzi poslednými ľuďmi v tomto dave.
Na obrieho pavúka som moc nechcela pozerať, no keď som sa prinútila pozrieť ta, bol bližšie než by som si myslela. Nebežal, len kráčal.
"Kde je teraz ten hlúpy superman!" zakričala som naštvane a len čo som to dopovedala, vzlietol nado mnou chlap v červeno modrom so S na tom utiahnutom oblečku. Prekrútila som očami. Stelesnená dokonalosť. Vždy vie kde má byť! To je fakt otrava. Ako to, že som taká zaujatá aj v tejto situácií?

Konečne sa mi podarilo vyzuť ihličky a nechala som ich tam kde mi spadli z nôh. Zem sa opäť zatriasla a ja som skončila na zemi. Už všetci bežali predo mnou. V krku som mala obrovskú hrču a ťažko sa mi dýchalo. Cítila som, že obrovský tvor je blízko pri mne. Nechcela som ho vidieť pred tým ako ma zabije. Snažila som sa ešte postaviť no cítila som, ako sa mi okolo pásu niečo omotalo. Zavrela som oči a moje nohy sa odlepili od zeme. Šialene som zvreskla a rukami som rozhadzovala ako šialená. Spomenula som si na nožík vo vačku a tak som hodila kabelku na zem a zo zavretými očami som šmátrala vo vrecku. Vedela som, že keby otvorím oči, nemohla by som normálne myslieť, bola by som ešte viac otupená strachom. Vytiahla som ho a prudkým pohybom som ho otvorila. Spolu s tým som otvorila aj svoje oči a pichla som čo najsilnejšie do jeho chlpatej nohy. Pavúk okamžite pocítil bolesť a pustil ma. Oh, s týmto som nerátala.
Spustila som najväčší škrekot aký som dokázala zo svojich úst dostať a letela som vzduchom. Oči som mala opäť zavreté. Čakala som pád na tvrdú cestu, no ja som dopadla na niečo mäkké a cítila som ako to stúpa. Otvorila som oči. Prvé čo som uvidela bol veľký žltý diamant s eskom vo vnútri na vyšportovanej modrej hrudi a potom nado mnou chlapa s naondulovanými vlasmi.
"To ti trvalo," zastonala som naštvane.
"Čakal by som niečo krajšie," zasmial sa. Ten smiech mi bol príšerne povedomý.
"Jasné, jasné, ďakujem ti, že si ma zachránil," uznala som. "Myslela som, že ma zožerie."
"Aj ja. Nezlakni sa ale..." ten chlap ma pustil na zem. On ma z tej obrovskej výšky pustil! Zase som kričala ale ako predtým, dopadla som na niečo mäkké a teraz som zbadala, pre zmenu niečo zelené.
"Hulk?" spýtala som sa nechápavo. "Čože?"
Zelené veľké stvorenie len zajačalo a položilo ma na chodník. Pavúk bol asi stovku metrov od nás. Dívala som sa, ako odrazu klesol k zemi, zjavne mŕtvy. Nevidela som, ako ho zabili, ani nič podobné, len som videla ako zviera zomiera.

O niekoľko hodín neskôr

"Nie, naozaj som v poriadku. Naozaj," hovorila som neodbytným lekárom. "Nepotrebujem vašu pomoc."
Napriek tomu sedím v sanitke a na čele si držím vrecko z ľadom. Paradoxom je, že sa mi to nestalo počas tej desivej jazdy s pavúkom, ani so supermanom, ani s Hulkom ale ja hlúpa som sa potkla keď som sa vracala na miesto činu.
Pred sanitkou stojí žena, ktorú som videla v ranných správach a ukazuje na mňa.
"Pani..." začala.
"Slečna, prosím," opravila som ju. "Slečna Brownová," predstavila som sa no neuchopila som jej núkanú ruku, keď mi ju podávala a hovorila svoje dlhé meno.
"Ehm..." rozpačito sa poškrabala po hlave. "Mohli by ste nám pred kamerami odpovedať na niekoľko otázok?"
Prekrútila som oči. "Prečo ja?"
"O vás sa tu najviac hovorí. Teda až po Hulkovi," natešene sa usmiala.
"Choďte spraviť rozhovor s ním," navrhla som jej a ona stále dobiedzala tak som vyšla zo sanitky.
"Ideme live takže sa prosím pripravte," vysvetľovala mi. Len som prikývla.
"Tri, dva, jedna..." povedal kameraman.
Reportérka niečo odkecala a ja som sa potom usmiala do kamery. Odpovedala som na niekoľko otázok a nezabudla som pripomenúť že Supermana nemusím načo som začula známy smiech. Obzrela som sa. Niekoľko metrov od nás stál Clark a dobre sa bavil. Po ukončení rozhovoru som k nemu prišla.
"Kde si, prepána, bol?" schytila som vrecúško z ladom a bachla som ho s ním po hlave. Zastonal.
"Oh prepáč, neovládla som sa," ospravedlnila som sa ale opäť som ho buchla, no tento krát po boku a jemnejšie.
"Stratil som ťa v tom dave," povedal a záhadne sa usmial. "Budeš mi musieť porozprávať, čo všetko si zažila, vraj to je zaujímavé. Stále si na Supermana nezmenila názor?"
"Moc nie. Ale tento krát som mu aspoň vďačná. No i tak ho nemám rada. On ma pustil z minimálne 20 metrovej výšky a hlavne neznášam jeho..."
"...vlasy," zasmial sa Clark a viedol ma niekam, ani neviem kam, dúfam, že preč od toho zhonu ktorý tu vládol. Všimla som si, že dokonca aj zvieratá túto vec pozorne sledujú a pokrútila som nad tým hlavu. Ja byť zvieraťom, užívam si slobodu a od ľudských vecí sa držím čo najďalej.

Tuším som tam nalepila presne tento obrázok, ale nie som si istá... :D

Môj dojem z knihy Súboj v Podzemí

Sat, 10 Sep 2011 21:58:42 +0200

Prosím všetkých čítateľov "recenzie" na knihu Súboj v Podzemí, aby ma nezabíjali. Viem, že každý má svoj názor a ja verím, že mnohým z vás sa 4. diel Podzemia páčil. Možno oprávnene, možno nie. Táto recenzia má ukázať môj subjektívny názor... takže sa vopred ospravedlňujem fanúšikom. Ak nechcete byť nahnevaní, čítajte len vyznačenú časť.. :)

Stratený svet v podzemí...

veľmi dobre si spomínam na to, ako sa mi do rúk dostala prvá z kníh zo série Podzemie.

Bola som unesená pútavým, napínavým príbehom, ktorý mi prišiel vskutku originálny a záhadný. Postavy, zápletka, štýl písania,... všetko podľa môjho gusta. Bez výčitiek hodnotenie 10 z 10. Nemohla som sa dočkať druhej časti. Hlbšie v Pozdemí. Prvotné nadšenie trocha opadlo, no v tejto knihe som si našla jedného z mojich najobľúbenejších knižných hrdinov - Caleba. Rozmaznané ufrfľané dieťa, ktoré som napriek všetkému nedokázala nezbožňovať. Na konci ma čakala jeho vražda, čo ma dorazilo, ale zmierila som sa s tým a s napätými nervami som čakala na tretí diel. Mysliac si, že to bude zvláštna časť, ktorá ma kvôli Calovej smrti bude mierne nudiť, som sa pustila do tretieho dielu dúfajúc, že Cal ožije. Napriek tomu, že tento malý rozmaznanec neprežil, ma príbeh opäť dokonale pohltil a ja som opäť bez výčitiek tejto knihe prikladala vysoké hodnotenie - 9 z 10, napriek otvorenému koncu a sklamaniu z toho, že touto časťou sa séria nekončí - pôvodne to mala byť trilógia.

Rozhodla som sa to týmto dvom naoko šikovným spisovateľom odpustiť mysiac si, že na pokračovanie majú dostatočný dôvod.

Na moje obrovské sklamanie ho NEMALI.

Ak niečo neznášam, tak to je komerčnosť v spisovateľstve. Nerozumiem tomu, ako niekto môže písať úplný odpad len preto, aby mal peniaze.

Dobre, tieto slová boli kruté a určite sa na mňa skôr či neskôr zvalí kritika, tak ako sa na mne niektorí vybúrili po recenzií na ODJ, čo je moja obľúbená kniha ale niektorí to zjavne nepochopili... ale moje sklamanie je skrátka obrovské, pretože prvé tri diely boli zaradené medzi moje obľúbené knihy, kým štvorku som nedokázala ani len dočítať.

Nemám rada telenovely. Nemám rada, keď niekto niekoho v knihách neustále zabíja a ten niekto vždy ožije. Neznášam zbytočné umelé naťahovanie diel. Som toho názoru, že v najlepšom treba skončiť. Je mi veľmi ľúto, že tvorcovia Podzemia to nedokázali...

Nevravím, že štýl písania nebol dobrý... ale už samotný dej mi prišiel ako jedna obrovská nuda. Prestala som čítať v polovici s tým, že sa k tomu asi nikdy nevrátim. Nevedno však, čo prinesie budúcnosť a či si to niekedy nerozmyslím...

ale momentálne mám pocit, že páni Gordon a Williams sa rozhodli, že na Podzemí zarobia čo najviac. A k tomuto mám poriadny odpor. Som toho názoru, že sa píše kvôli srdcu a duši a nie kvôli finančnému zisku. A táto kniha mi poriadne smrdela túžbou po peniazoch.

Ešte raz sa za svoj názor ospravedlňujem tým, ktorých som nahnevala.. ale toto je môj názor... ja som si napríklad pred pár dňami prečítala, vraj Fragment je otrasné vydavateľstvo, už len kvôli tomu, že vydali taký odpad ako je Eragon - pritom Fragment je moje obľúbené vydavateľstvo a Eragon moja obľúbená kniha. Proste koľko ľudí, toľko chutí...

S týmito slovami sa s vami lúčim a dúfam, že som práve nespáchala blogovú samovraždu :D
Vaša Loivissa :)

Happy Birthday!!

Sun, 04 Sep 2011 19:20:02 +0200

Loivissa, nepolepšiteľný zábudlivec, je naozaj hrozná! :D

Je možné, aby som už druhýkrát zmeškala narodeniny svojho blogu? :D

Hanba mi...

Tento rok, 2. septembra, môj blog oslávil už druhé narodeniny. I keď som už pár krát premýšľala, že ho zruším, mám ho príliš rada na to, aby som to dokázala. Predsa len som si tu odrobila svoje, strávila som nad ním nejaký ten čas a tento blog ma posunul v mnohom dopredu. I keď som stále pozadu, vždy tam cítim istý pokrok.. :D

Trocha ma mrzí, že nie som jediná neveľmi aktívna blogerka, ale že sú na tom tak aj moje spriatelené blogy, ak nerátam Linu, Saia a Nelien (ktorým týmto vzdávam hold). Snáď sa čoskoro vrátite, lebo ma serete..(hovorí tá pravá) :D Fakt ste skvelí a je škoda, že od vás nepribúdajú články :/

Venujme sa príjemnejšej téme... Tešíte sa do školy? :D (dobre, toto príjemné nie je). Už ZAJTA tam takmer každý z nás školopovinných poputuje a strávi desať mesiacov v objatí školskej šikany... i keď ja sa veľmi teším na mojich spolužiakov, pretože niektorých z nich som nevidela celé prázdniny. Tiež sa teším na hodiny slovenčiny a literatúry. Premýšľam o tom, že začnem robiť pre školský časopis, ale ešte to nie je úplne isté. Bojím sa, že toho na mňa bude veľa, že nebudem stíhať a podobne... no nejak to pretrpím :D Zatiaľ bol prvý ročník strávený na gymnáziu mojim najnáročnejším a zároveň najzábavnejším rokom v živote, takže som zvedavá, čo ma čaká.

A čo vy? Aké máte pocity z návratu do školských lavíc?

Btw. privítajte nový design! :) Ako vždy, aj tento môj design je jednoduchý... ale som s ním spokojná. Dúfam, že aj vy ;)

Tak zatiaľ ahojte, prajem pevné nervy na najbližších desať mesiacov.

Vaša Loi

Hudobní virtuózi súčasnosti

Fri, 29 Jul 2011 12:57:58 +0200

Bach, Beethoven, Vivaldi, Mozart, Čajkovskij... kto by ich nepoznal? Sú to najznámejší skladatelia v dejinách hudby, géniovia, ktorých nám v škole na hudobných výchovách predstavovali a púšťali nám náhrávky ich skladieb, i keď sme tejto hudbe vôbec nerozumeli a veľká časť z nás nemala pre túto hudbu vôbec pochopenie. Zapchávanie uší, prekrúcanie očami, mračenie sa... teda aspoň tak to bolo v našej triede.

"Nemôžeme vám doniesť cédečko H16, pani učiteľka?" :D

Na to aby sme túto hudbu pochopili asi musíme trocha dospieť a niektorí ju možno nepochopia nikdy, tak ako iní nepochopia Rytmusa :D Ja osobne vážnu hudbu naozaj uznávam, počúvam ju zväčša pri písaní. Avšak jedna vec ma zaráža...

V škole nás učia o skladateľoch, ktorí sú už dávno mŕtvi a ostali po nich už iba papiere zapísané notami, pocity, ktoré skladby prinášajú... ale čo žijúci hudobní géniovia? Všetci ste na základnej škole preberali modernú hudbu... ale kto vám dal nahliadnuť do útrob sveta "modernej vážnej hudby"? Do súčasných skladieb žijúcich hudobných virtuózov...

Keď to už nespravili vaši učitelia, profesori, rodičia, babičky, sestry a bratia... spravím to ja ;)

A tak vám predstavujem mojich obľúbených súčastných skladateľov, ktorých skutočne milujem a ich hudba pre mňa znamená hrozne veľa. Dúfam, že niektorých z nich poznáte, pretože títo muži si slávu zaslúžia a podľa mňa by ich mal poznať každý človek, tak ako vo svete čarodejníkov poznali meno Harryho Pottera :)

Začnem tým, ktorého mám najradšej... Clint Mansell, ktorého v hlave mám uloženého ako Boha soundtrackov. Boha s veľkým B :D Robil soundtracky k filmom ako Čierna labuť (Black swan), Fontána (The Fountain), Moon, Last night,...

Myslím, že každý z vás pozná skladbu Lux Aetrena alebo Requiem for a dream z rovnako pomenovaného filmu Requiem za sen :) Bola už asi v 30- fimoch, reklamách, traileroch a taktiež ste ich mohli počuť v rôznych súťažiach a reality shows.

Death is the road to awe z filmu Fontána

A nemôžem si odpustiť skladbu Together we will live forever z toho istého filmu :)

Nechcem to tu moc zaspamovať, takže ak chcete, tak si ho vyhľadajte sami :D

Howard Shore

Som otrepaná? Ale och, Howard! :D Mám ho veľmi rada, bez neho by jednoducho Pán prsteňov nebol to pravé orechové. A okrem toho, je to muž, ktorý ma zasvätil do sveta sountrackov :)Okrem sountrackov k filmom o prsteni ste jeho skladby mohli počuť v Zatmení (:-!), Gangy v New Yorku alebo Mlčanie jahniat.

Concerning Hobbits :)

The Grey Havens (moja obľúbená od neho :))

Jacob's Theme z Twilightu

Harry Gregson Williams
Skladateľ soundtrackov, ktorého som spoznala vďaka Narnii avšak jeho skladby nechýbali vo filmoch Princ z Perzie, vo všetkých Shrekoch, Bridget Jonsová, Splachnutý, Armageddon,...

The Battle z Narnie

Z filmu Gone Baby Gone - Opening

Yann Tiersen

Francúzky skladateľ. Určite poznáte aspoň Comptine d'un autre ete l'apres midi z filmu Amélia z Montmartru (Le Fabuleux destin d'Amélie Poulain).

La Valse d'Amelie

Father and Mother z filmu Good Bye Lenin!

***

Dúfam, že som vám aspoň trocha priblížila svojich obľúbených skladateľov a snáď sú väčšine z vás známi. Ak nie, tak som rada, že som vám ich predstavila :D Ešte by som mohla bez obáv pokračovať a predstaviť vám ďalších ale týchto mám jednoducho najradšej :) Ak máte nejaké typy na skladateľov, nezabudnite ich spomenúť v komentári :)

Úryvok z Dedičstva (Inheritance, 4. diel ODJ)

Tue, 05 Jul 2011 12:39:58 +0200

Aj vy sa tešíte tak veľmi ako ja? Keď som tento úryvok čítala, mala som zimomriavky po celom tele a chcelo sa mi skákať od napätia :D Fakt som blázon do týchto kníh, po vydaní Inheritance si chcem dať týždeň voľna zo školy aby som mohla čítať :D Aj tak by som sa nemohla v škole sústrediť :D Ale dosť už mojich kecov, začítajte sa do úryvku, ktorý si pre nás Mr. Paolini pripravil :)

Ten zvuk byl pronikavý, řezavý a roztřesený, jako když kov skřípe o kámen. Eragonovi se z něj rozdrkotaly zuby a uši si zakryl rukama. Otočil se, aby našel jeho zdroj. Safira pohodila hlavou. I přes okolní hluk slyšel, jak zoufale kňučí.

Dvakrát přelétl očima nádvoří, než si všiml nepatrného obláčku prachu, který se zvedal u zdi hradní věže od asi stopu široké praskliny, jež se objevila pod začernalým, zčásti rozbitým oknem, kde Blödhgarm zabil kouzelníka. Jak skřípot přibýval na síle, Eragon se odvážil sundat ruku z jednoho ucha, aby ukázal na prasklinu.

"Podívej!" zavolal na Aryu, která přikývla, že rozumí. Znovu si zakryl ucho.

Zvuk zničehonic utichl.

Eragon chvíli vyčkával, potom pomalu spustil ruce a na chvíli zatoužil, aby neměl tak citlivý sluch.

V následujícím okamžiku se prasklina ještě více rozevřela. Zvětšovala se, dokud nebyla široká několik stop, a rychle se šířila dolů po zdi. Trhlina jako blesk zasáhla kamenný svorník nade dveřmi věže, otřásla jím a zasypala zemi u vchodu sprškou kamínků. Celý hrad zaskřípal a od rozbitého okna směrem ke zlomenému svorníku se přední zeď hradní věže začala naklánět.

"Utíkejte!" zakřičel Eragon na Vardeny, ačkoli se muži už rozprchli na obě strany nádvoří a zoufale se snažili dostat pryč od vratké zdi. Eragon udělal krok vpřed, pátral zrakem v tlačenici bojovníků a hledal Rorana.

Nakonec ho zahlédl uvězněného za poslední skupinou mužů u dveří. Vztekle na ně něco křičel, ale jeho slova v tom zmatku nebyla slyšet. Pak se zeď pohnula, o několik palců se sesula a naklonila se ještě víc. Zasypávala Rorana kameny a on pod jejich vahou ztratil rovnováhu a klopýtl dozadu pod převis dveří.

Když se Roran napřímil, jejich oči se střetly a Eragon v bratrancově tváři spatřil záblesk strachu a bezmoci, rychle následovaný odevzdaností, jako by Roran věděl, že nemá šanci dostat se včas do bezpečí.

Roranovi přelétl přes ústa pokřivený úsměv.

A zeď se zřítila.

Neviem čo si o tom myslíte vy, ale ja som z toho vydesená :/

Láska je len slovo

Wed, 29 Jun 2011 09:13:58 +0200

Láska je len slovo
Autor: Johannes Mario Simmel
Z originálu: Liebe ist nur ein Wort
Rok vydania: 1962

Obsah: Dvadsaťjeden ročný syn milionára, daňového podvodníka, Oliver Mansfeld, odjakživa túži byť spisovateľom. A teraz má pred sebou ohromný príbeh, no on ho môže nielen písať, ale aj prežívať - jeho knižnou prvotinou sa totiž stáva jeho vlastný denník, opisujúci vášnivú úprimnú lásku medzi ním a vydatou, o jedenásť rokov staršou ženou. Jej meno je Verena a jej názor na lásku bol spočiatku jednoduchý... láska je len slovo.

Ale čo ak sa jej názor zmení? Čo ak si uvedomí, že Olivera miluje a chce s ním stráviť život? Podarí sa Oliverovi a Verene napriek nepriaznivému osudu naplniť ich lásku...?

Môj názor: Na túto knihu som si spomenula, keď mi mama vravela aby som jej niečo požičala v knižnici - raz mi o nej rozprával jeden môj priateľ. Vlastne on spomenul len meno tej knihy, no ten názov mi utkvel v mysli... bola som zvedavá, o čom ten príbeh je. A tak som zamierila do knižnice a keď som zbadala hrubokánsku knihu, bola som prekvapená - čakala som uzučkú knižku, ktorú prečítam pri troche šťastia za dva týždne (nesmejte sa mi, som pracovne zaneprázdnená žena :D ). A tu si nesiem domov cca. 600 stranový román.

Dej, ktorý sa odohrával v povojnovom Nemecku, ma zaujal hneď na prvých stranách. Vydavateľ sa púšťa do čítania rukopisu, ktorý mu poslal Oliver Mansfeld, syn daňového podvodníka, ktorého nenávidí celé Nemecko. Jeho výpoveď o otcovi by mohla zarobiť veľa... namiesto toho sa mu však dostane do rúk príbeh nebezpečnej lásky... v tých istých chvíľach ako on číta tento rukopis, vychádza v novinách článok o tom, že Oliver Mansfeld je mŕtvy...

Postava Olivera Mansfelda mi bola sympatická hneď pár chvíľ nato, ako som sa spoločne s pánom vydavateľom Lazarusom ponorila do jeho príbehu. Oliver je totižto úprimný rebel s dobrým srdcom a zároveň inteligentný, aj keď sa to pokúša skrývať, pretože rád prepadáva v škole - vždy tým naštve otca, ktorého zo srdca nenávidí.

Dej sa nenaťahuje - začína hneď na prvých stránkach rukopisu - Oliver na letisku stretá krásnu ženu menom Verena. Jej milenec ho požiada, aby ju odviezol do Frankfurktu a to čo najrýchlejšie, pretože Verenin manžel, vplyvný obchodník, sa má vrátiť domov skôr ako predpokladali a hrozí im nebezpečenstvo. Oliver túto ponuku jednoducho nemôže odmietnuť. A hneď cestou do Frankfurktu nad Mohanom sa do tejto o jedenásť rokov staršej ženy zamiluje.

Z jej strany to je však iné - Olivera najprv odmieta, potom ho príjma ako milenca, ktorého však neľúbi, pretože láska je len slovo...a aj keby ho ľúbila, nemôžu byť spolu - jej manžel ju zabezpečuje, lebo ona sama by seba a svoju dcérku nedokázala uživiť. Oliver má len 21 a vzhľadom na to, že pár krát prepadol ešte stále študoval a preto v tomto probléme nemohol nijak pomôcť, i keď by veľmi chcel a Verenu miluje z celého srdca...

Ako to celé dopadne?

Zaujímavé charaktery, napínavý, ale smutný dej, veľmi hlboké myšlienky a okrem toho všetkého mužské ponímanie lásky i života ako takého... to bola kombinácia, ktorou mi Simmel úplne vyrazil dych. Okrem toho všetkého bolo skvelým pozadím už spomínané povojnové Nemecko.

Bez akýchkoľvek výčitiek môžem povedať - dámy a páni, TOMUTO SA HOVORÍ KNIHA. Mala som ju bezproblémov prečínatú behom piatich dní.

Klady: postavy

originalita

hĺbka

napätie

humor

Zápory: snažím sa byť objektívna, ale NIČ som nenašla... :D

Hodnotenie: 10/10 (Bez najmenšej výčitky)

Deň kníh a pár subjektívnych názorov na knihy

Sat, 23 Apr 2011 22:42:14 +0200

23.apríl každého roka stanovila organizácia UNECSCO ako Svetový deň knihy a autorských práv. A tak by sme si mali dnešok uctiť aspoň prečítaním niekoľkých strán z našej obľúbenej alebo práve rozčítanej knižky.

Možno sa pýtate, prečo si UNESCO zvolila práve 23.apríl - v tento deň v roku 1616 zomreli dvaja veľmi významní spisovatelia - William Shakespeare (Sen noci svätojásnkej, Rómeo a Julia) a Miguel de Cervantes (Dômyslený rytier Don Quijote de la Mancha).

Myslím si, že je namieste v tento deň napísať článok o knihách a o ich dôležitosti.

Podľa mojich recenzií môžete vedieť, aký mám vkus do kníh a do akej miery sa do nich rozumiem. Vzhľadom na to, že sa od ôsmich rokov neúspešne pokúšam o napísanie knihy mám už aké-také skúsenosti aj ako nádejná spisovateľka - vyskúšala som mnoho žánrov, spôsobov písania, rôzne literárne útvary. A možno práve preto si knihy vážim a často soptím na to, ako mohlo vydavateľstvo vydať takú hlúposť ako je E-mailom do siedmeho neba... alebo na to, ako môže mať úspech niečo tak povrchné ako je Súmrak. Knihy sú síce druhom zábavy, ale je to klenot, niečo, k čomu treba pristupovať s úctou, vec, ktorá má niesť nejakú myšlienku, poprípade myšlienky, alebo pocity. V dnešnej dobe mám chuť niektoré knihy použiť na zapalovanie pahreby. Niektoré nemajú jedinú hlbšiu myšlienku, pri ktorej by ste zodvihli hlavu od knihy a zamysleli by ste sa nad ňou. Ani jedna postava vám svojou povahou n

eprirastie k srdcu, nerozosmeje vás ani nerozplače. Kniha nemá jedinú pasáž, pri ktorej by sa vám strachom tuhla krv v žilách či naopak, scénu, ktorá by vás dojala. Žiaden prepracovaný dej. Proste vraky, ktoré sa v niektorých smutných prípadoch stávajú neprávom bestsellermi.

Ale dosť už kritiky.

Podstatné je, že knihy sú najspolahlivješí spôsob ako vidieť niekomu do hlavy, ako zachovať myšlienky iných aj desiatky či stovky rokov po ich smrti. Napríklad pri čítaní Tolkienových kníh som mala doslova pocit, že autor sa mi prihovára - jednoducho kniha spisovateľa spraví istým spôsobom nesmrteľným - aspoň dovtedy, kým bude niekto čítať jeho knihy.

Sú jednoducho nenahraditeľné - sú zdrojom vedomostí i zábavy. Myslím, že ak niečo zotrvá navždy, tak je to obľúbenosť kníh - je jedno, či budú v elektronickej alebo klasickej podobe.

Na záver niekoľko typov na knihy, ktoré vám odporúčam

Pán prsteňov (J.R.R. Tolkien)

V skratke: Dokonale premyslený svet plný úžasných charakterov, dojímavých i napínavých pasáží.
Rating: 10/10

Pýcha a predsudok (Jane Austenová)

V skratke: Príjemný príbeh zo života piatich anglických sestier žijúcich v 19. storočí 20. storočia, ktoré hľadajú na vydaj čo najlepšieho muža. Nechýba humor, príjemný, jemný závan romantiky a sympatické postavy. Problémom mohol byť len dej ktorý sa občas vliekol rýchlosťou priemerného slimáka.

Rating: 7/10

Malý princ (Antoine de Saint-Exupery)

V skratke: Treba niečo dodávať? Proste príjemné čítania plné čistoty ľudskej duše.

Rating 10/10

Prorok, Prorokova záhrada (Chalíl Džibrán)

V skratke: Lyrická próza o tom, čo sa odohráva v živote človeka medzi jeho narodením a smrťou, ale aj o vzťahu človeka k prírode. Na každej stránke hodnotná myšlienka ukrytá v metafore. Vleje do vás pokoj aj v najťažších chvíľach.

Rating: 9/10

Z každého rožka troška :) Snáď si z toho niečo vyberiete...

Dnes seriózne sa tváriaca Loivissa Anerin :)

A už je tomu rok...

Tue, 12 Apr 2011 19:45:53 +0200

Ten čas nehorázne rýchlo letí. Už je to ROK! Niekedy v tomto čase pred rokom mi pri nečinnom sledovaní Disney Channel v hlave vznikol príbeh, ktorý mne samej vyrazil dych - Sedem dní pri Michaelových vodopádoch. Mám pocit, že to bolo včera čo som úplne stŕpla a chvíľu som len tak sedela ohúrená tým čo mi napadlo :D Hneď nato som skočila k počítaču a začala som písať. Odvtedy príbeh prešiel mnohými zmenami. Keď som ho začala písať, myslela som si, že to bude práca na 50 strán. Taká... Rýchlovka na pár týždňov. Dnes mám už 170 strán, píšem ju rok a pomaly ale iste sa blížim ku koncu. Do roka to snáď už bude hotové :D Ale rátam to na ďalších deväť mesiacov aj s úpravami, či už príbehu alebo gramatiky.

Je zvláštne, ako sa tieto príbehy stávajú súčasťou človeka... som si istá, že túto prácu dokončím (ak nezomriem :D), pretože chcem postavy príbehu konečne dotrápiť... a chcem vám do hlavy vbiť nejaké tie moje myšlienky. To, či si v tom niečo nájdete je už pre mňa nejasné, snáď sa to do niekedy dozviem :D

V najbližšom čase čakajte úryvok :)

Vaša Loi.

Ach, samozrejme, práve dnes nefunguje vkladanie obrázkov. Díky mooc :D

A tak prichádza... Inheritance.

Fri, 25 Mar 2011 19:13:18 +0100

Drahí fanúšikovia úžasnej tetralógie menom Inheritance cycle, či Odkaz dračích jazdcov - konečne sme sa dočkali noviniek! I keď vám ich prinášam s dvojdňovým oneskorením, stále dúfam, že niekoho z vás tým prekvapím.

23. marca 2011 bola zverejnená obálka, meno a dátum vydania štvrtého dielu ODJ. Ja osobne som z názvu sklamaná ale je pozitívnou správou, že sa i na Slovensku dočkáme slovenskej verzie ODJ ešte pred 21. decembrom 2012 :D

Nebudem vás už viac naťahovať... smelo nazrite pod prepex a potešte sa bližšími informáciami.

Toto je tá krásavica ↑ a volá sa INHERITANCE. Nie, nepovažujem vás za slepých, ani nepozorných, ale ja som to slovo jednoducho musela napísať :D I keď som dúfala v "Eldunarí", budem sa musieť uspokojiť s týmto názvom.

Vydaná bude o 228 dní... to jest 8.11.2011 - pozor, v Angličtine! Kedy budeme mať slovenský/český preklad ešte nevedno, ale snáď to nebude trvať dlho :)

Vážení... pusťme sa do odpočítavania. A šetrime peniažky... keďže priebežná cena je nad 19 eur ;)

+ výlev Loivissinho nadšenia :D

Už teraz sa hrozne teším na ten večer, keď budem odpočítavať sekundy do vydania a myslím, že to bude celkom vhodná príležitosť na to, aby som porušila svoj záväzok o tom, že už viac nepijem :D Myslím, že sa opijem, vážení... veď posledný diel série kníh, ktoré vám zmenili život, vychádza len raz v dejinách sveta... :D Ach, keď o tom teraz tak píšem, tak sa normálne trasiem nedočkavosťou. Myslím, že tú knihu vyobjímam a pobozkám :D áááá :D Som strašne zvedavá ako to dopadne... a neviem sa dočkať ako napíšem na túto knihu recenziu! :D Bože, ja sa tak hrozne moc teším...♥ :D

S láskou, Loivissa, ktorej jediným dôvodm na úsmev je momentálne táto kniha.

Dobrodružstvo

Thu, 24 Feb 2011 13:39:29 +0100

Opäť máte raz pravdu. Rozmyslela som si to (nechcela som to tu zverejniť, to je info pre tých čo nejamú tušenia o čom točím :D). Nikam to nedotiahnem ak si všetko budem nechávať len pre seba. Takže.. na! :D (Lina, ďakujem, mala si úplnu pravdu).

Dobrodružstvo

Bol si žiarou hviezd pre pútnika
Cestou, čo viedla ma do večnosti
Človek, čo do srdca sa ľahko zamyká
Vierou, zmenenou v skutočnosti

...Viedol ma po ceste, čo nejestvovala
Trápil ma, hneval a rozosmieval
Príliš šialene som ťa milovala
Svetlo do srdca si mi rozosieval

Zachránil ma pred temnou žiarou anjela
Odtrhol ma od bolesti a nahradil ju inou
Náhoda, čo na mojej záchrane sa podieľa
Trpký raj nájdený na púti cestou nehostinnou

Ukázal mi svetlo a zahnal strach
rozbúchal mi srdce ako nik iný
Stačilo vidieť smiech v jeho očiach
Donútil ma necítiť horkú pachuť viny.

Zatvoril ma do tuhého objatia
Myseľ i srdce si láskou boli isté
Do očí mi tlačil slzy bolesti i dojatia
Potichu ma nútil prejsť cesty tŕnisté.

Pozbieral kúsky z môjho srdca
každý večer sa do ich skladania pustil
Život nie je spravodlivý sudca
Ak by bol, toto by nikdy nedopustil.

Odišiel dobrovoľne a navždy

Zobral si so sebou niekoľko črepov
Kus v mojom srdci ostal prázdny
Už iba v snoch môžem byť s tebou.

Nik netušil až takéto sklamanie
Nik nevedel o tŕni v srdci
Všeko sa zmenilo na nemé dúfanie
Na plač za chladnej noci.

***

O mne

Thu, 24 Feb 2011 12:12:24 +0100

Moje meno je Loivissa, ale pre blogových priateľov som Loi. V skutočnosti sa volám Monika, čo znamená osamelá alebo bohyňa, no myslím, že bohyňa ma nevystihuje vôbec a osamelá len z časti. Bývam osamelá v kúte svojej duše, ktorá ostáva nepochopená, nedotknutá, málokomu do nej dávam nahliadnuť. Je to spisovateľská časť môjho ja, tá časť, v ktorej sa odohrávajú tisíce príbehov, ktoré sa snažím jeden za druhým dostať na papier.

Písanie je môj život. Vlastne som odmala vedela, že budem písať. Mala som osem, keď som si to uvedomila a na ten okamih asi nikdy nezabudnem. Bolo to nájdenie zmyslu života vo veľmi útlom veku.

Od ôsmych som písala len sem-tam. Od štrnástich píšem v priemere niekoľko stránok denne. Máločo uzrie svetlo sveta a máločo považujem za dobré. No napriek tomu, že občas mám pocit, že som v písaní hrozná, viem, že s tým neprestanem. Je to závislosť, je to dôvod na ďalší nádych. Je to dôvod, prečo som tu.

Milujem to. Viac ako čokoľvek iné. Niekto si možno povie, bože, tá baba preháňa, toto nemôže myslieť vážne... ale myslím, že sú ľudia, ktorí to vedia pochopiť. A nie je nás málo... nech to znie akokoľvek.. skutočne je to tak. Mohol by mi celý svet povedať, že som mizerná, ja s písaním neprestanem, pretože to milujem.

A čo ešte milujem?

Milujem pohľad na jasnú nočnú oblohu a nikde nekončiace more... vôňu kníh, kníhkupectvá, nakupovanie zošitov a pier, literatúru a slovenčinu. Zbožňujem dlhé debaty bez záverov, fajčenie vodnej fajky a cigár. Milujem ten pocit, že sú okolo mňa ľudia, ktorý ma milujú a ktorých milujem ja. Ten pocit, keď sa nedokážem prestať smiať.

Mám rada, keď mi niekto povie že ma má rád. Keď ma niekto pochváli a ocení moju prácu. Rada si brnkám na gitare, aj keď mi to veľmi nejde. Rada sa len tak rozvalím do trávy na našej lúke priateľstva, sledujem MLADOSŤ a uvedomujem si, že môj život je ničim výnimočný. Mám rada, keď ma niekto objíme. Keď mi poskočí srdce od radosti a natlačia sa mi do očí slzy radosti. Milujem moju školu. Tých ľudí, ktorí sa večne smejú a držia pokope. Našu ošarpanú triedu plnú najlepších ľudí, akých som si mohla priať za spolužiakov.

Áno, to všetko milujem...

Tiež nenávidím, tak ako každý človek. Snažím sa však nesústrediť sa na to. Kedysi mi to šlo lepšie, no po tom, ako som dostala po hlave kvôli tomu, že som bola naivná, ide mi to ťažšie.

Najviac zo všetkého nenávidím stratu. Je to vec, ktorej sa najviac bojím. Straty spomienok, odhodlania, priateľstva... je to tu a vždy to tu bude... strácanie ľudí, ktorých milujeme. Nikdy mi nezomrel niekto, kto mi bol veľmi blízky, no stratila som pár ľudí, ktorých som ľúbila a stratila som ich tak nenávratne, že dnes je to akoby sme sa nepoznali. Tak to v živote chodí, bude chodiť a vždy to tak chodilo. Nezmením to, ale nedokážem to prestať nenávidieť.

Pre tých, ktorých nebaví moje vypisovanie a vylievanie si srdca, nech sa páči, môj profil v skratke - toto je tiež určené ľudom, ktorých zatiaľ môj profil neunudil k smrti a chcú si prečítať ešte niečo.

Dátum narodenia: 15.11.1994

Bydlisko: Kdesi neďaleko Nitry

Škola: Gymnázium, 2. ročník

Hobby: písanie, hra na gitare, čítanie, nakupovanie, snívanie

Vlastnosti: lenivá, zábudlivá, náladová, veselá, altruistická filantropka

Obľúbená farba: modrá

Obľúbená kniha: Odkaz dračích jazdcov, Silmarillion, Láska je len slovo, Pán prsteňov, Malý princ, Na západe nič nové, Hobbit, Havrania brána, Kroniky Narnie,...

Obľúbený film: Fontána, Requiem za sen, Vášeň a cit, Pán prsteňov, Forrest Gump, Narnie,...

Obľúbená hudba: Clint Mansell, Hans Zimmer, Yann Tiersen, Howard Shore, Smola a hrušky, Polemic, Coldplay, One Republic, Two Steps from Hell

Obľúbení spisovatelia: Christopher Paolini, J.R.R. Tolkien, J.K. Rowlingová, Patrick Rotfuss, C.S. Lewis, Anthony Horowitz

Obľúbené jedlo: zemiaky na každý spôsob :D

Čo ma hnevá: Nikdy neviem, kam mám napísať čiarku a kam nie... a tiež to, že keby nemám hlavu pripevnenú na krku, tak by som ju niekde zabudla.. :D

Slabosti: sladkosti, romantika a ťažko odolávam ponúkanému tabaku, či už cigaretám alebo vodnej dýmke..(Bože, toto je kombinácia.. :D)

Temní elfovia v mojich očiach

Fri, 04 Feb 2011 22:26:33 +0100

Takže súťaž už bola vyhodnotená... a umiestnila som sa! :D Veľmi ma to potešilo. Opäť som skončila tretia - síce bez materiálnej odmeny, ale ten dobrý pocit je odmenou sám o sebe. Síce knihu od Michaely Burdovej Křištály moci - Zrada temného elfa som naozaj veľmi chcela! :D Ale nevadí ;)

Ešte raz vám pripomeniem o čo išlo... úlohou bolo napísať, ako si predstavujeme temného elfa. Tak a tu máte môj pohľad na vec. Text nemal mať viac ako 200 znakov, preto je taký krátky.

Temní elfovia v mojich očiach

Temní elfovia sú deťmi najchladnejších nocí, počas ktorých prebiehali tie najkrvavejšie boje. Zrodili sa z bolesti samotnej. Sú desivo krásni, no v tmavých očiach sa im trbliece zlo, ktoré opantalo ich dušu. Pohľad do nich vyvoláva zimomriavky po tele a smrteľný strach no zároveň i túžbu.

Ich pokožka je snehobiela a ich pery zvyčajne krvavočervené. Vlasy im vo vodopádoch stekajú po ramenách vo svetlých farbách, obyčajne je to biela alebo zlatistá. Ich smiech je zradný, veľmi zriedkavý takmer vždy vyvolaný niečou bolesťou. Ten, kto ho začuje je ochromený jeho hrozivou krásou.

Ich krása je rovnako veľká, ako nenávisť zasiata do ich sŕdc.

Temní elfovia sú fascinujúci kontrastom medzi ich dušou a vzhľadom, ich myslením, spôsobom života. Keď počujem slovo temný elf, myslím na krutých bratov svetelných elfov. Kedysi boli všetci rovnakí, no kľukaté cesty života a noci plné krvi spôsobili, že svetlo v niektorých elfoch zhaslo a tak vznikli temné bytosti, ktorých dôvodom na dýchanie je samota, bolesť, chlad a túžba po moci.

Taktiež sa mi vybavia ich čierne oči plné zla a temnoty.

Napriek tomu ich však považujem za bytosti, bez ktorých by fantasy svet nebol to pravé.